Dvakrát ušiak
Dvakrát ušiak
19.01.2011
Poľovníctvo sa u mňa v chlapčenských rokoch spájalo predovšetkým s poľovačkami na zajace.
Je to celkom pochopiteľné, keďže pred takmer polstoročím boli poľovníci radi každej ruke, ktorá im pomohla počas „zajačej žatvy“. Vozy a vlečky sa vtedy doslova prehýbali pod kopami ulovených zajacov, takže to dnes vyzerá takmer ako poľovnícka latina. O ušiakoch som toho vedel veľmi veľa, pretože v prírode som spolu s kamarátmi trávil takmer každý deň a zajac bol určite najpočetnejším druhom zveri.
Lesný samotár
Ako chlapci sme mali prehľad o väčšine chotára, takže sme vedeli, kde sa zajace najradšej pasú, kde si s obľubou robia ležoviská, prípadne, kde možno nájsť v skorú jar prvé čerstvo narodené ušiačiky. A hoci som sa k štúdiu ekológie dostal až neskôr, už vtedy som vedel o veľkom význame remízok a poľných lesíkov, ktoré zajace priťahovali ako magnet. Podobne ako našich predkov, aj mňa už vtedy, ale aj v neskorších rokoch zaujímali zajačí samotári, ktorých domovom sa stal les. Vedel som presne, kde v riedkej dubine alebo topoľovom luhu stretnem „svojho“ ušiaka, pričom sa mi občas zdalo, že ma možno aj spoznáva, keďže sa mu nejako nechcelo odbehnúť. Neskôr som v literatúre zistil, že zajac poľný je viazaný na nie príliš veľké teritórium, takže keď nemá dôvod, nerád ho opúšťa. Keď som sa dostal ku knihám Alfreda Brehma, potešilo ma, že poľovníci už sto rokov predo mnou rozlišovali okrem „poľného“ i „lesného“ a „krovinového“ zajaca. Na rozdiel od jedincov zodpovedajúcich pomyselnému štandardu i druhovému pomenovaniu sa „lesné“ zajace zdržiavajú počas väčšiny života v lese, najčastejšie listnatom riedkolese, pričom do polí vychádzajú na pastvu len občas, aj to zväčša len v noci. Po pozberaní úrody už nemajú dôvod opustiť bezpečie lesa, kde nájdu aj v najtuhšej zime bezpečný úkryt i dostatok potravy – bylín i púčikov a kôru drevín. Podľa staršej literatúry sa „lesné“ zajace necítia v lese bezpečne len v jeseni, v období masového opadávania lístia, ktorého šuchot ich znervózňuje. Vtedy sa vraj môžu na určitý čas odsťahovať do polí, ale to na základe svojich skúseností nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť. Určite ich však, ak nie na polia, tak aspoň na lúky a rúbane vytiahne skoro na jar záujem o druhé pohlavie. Počas honcovania totiž zajace strácajú svoju povestnú ostražitosť a hlavne samce aj cez deň zvádzajú smiešne vyzerajúce zápasy v snahe získať pre seba samicu. Aj keď pred modernou vedou neobstojí uvedené delenie zajacov na dve „fajty“, je exaktne dokázané, že „zajačí zálesáci“ sú takmer vždy väčší než ich príbuzní z polí. Vysvetlenie je prosté. V lese, kde sa na túto zver prakticky nepoľuje, sa dožijú vyššieho veku, aj 5 až 6 rokov, čo sa ušiakom v agrocenózach pošťastí len výnimočne.
Zajac s golierom
O tom, že aj náš zajac, keby si mohol vybrať, by radšej nebol „poľný“, ma utvrdilo nedávne pozorovanie jeho exotického príbuzného, ktorý žije v Prednej Indii. Počas safari v národnom parku Yala na Srí Lanke sme opakovane stretali tunajšieho zajaca čiernokrkého (Lepus nigricollis). Až na čierny golier na zadnej strane krku a kratšie uši je tento druh takmer zhodný s naším európskym ušiakom. Bez chvosta, ktorý meria 7 až 10 centimetrov, dorastá do dĺžky 45 až 50 centimetrov a jeho hmotnosť sa najčastejšie pohybuje medzi 2 až 3 kilogramami. Na časti indického subkontinentu obýva lesostepné biotopy, v ktorých sa striedajú trávnaté porasty, krovitý buš, lesíky i močiare. Podobne ako náš zajac, aj on je aktívny najmä v noci. V chránených územiach, kde nie je prenasledovaný, ho možno stretnúť aj počas dňa, predovšetkým skoro ráno. Počas niekoľkých minút pozorovania bolo vidno, že používa rovnaké „strategické postupy“ ako iné druhy zajacov. Vďaka ochrannému sfarbeniu sa len nerád pohne zo svojho úkrytu, a ak sa tak stane, po krátkom úniku sa zastaví a panáčkujúc zisťuje, či nebezpečenstvo trvá a či je potrebné znovu použiť dlhé zadné končatiny.
Potreba zmien
Možno sa na prvý pohľad zdá, že obidva zajačie prípady nesúvisia. Je to však len zdanie. Práve môj krátky exotický zážitok v relatívne nenarušenej prírode ma utvrdil v tom, že nášmu zajacovi sa nebude dariť lepšie dovtedy, kým si neuvedomíme, že jeho druhový názov „poľný“ nemožno stotožniť so súčasnými agrocenózami, hlavne oráčinami. Nielen naša zajačia zver, ale aj mnohé ďalšie druhy živočíchov nútené žiť v takzvanej kultúrnej stepi potrebujú ozdravenie poľnohospodárskej krajiny. Zvýšenie jej pôvodnej mozaikovitosti v dôsledku obnovy mimolesnej zelene, teda remízok, vetrolamov, poľných lesíkov a podobne, ako aj zmien osevných postupov patria medzi predpoklady rastu populácií zajaca poľného v stredoeurópskych podmienkach.
